História

Mníchova Lehota vznikla na starej strategickej a obchodnej ceste, vedúcej z Moravy a zo stredného Považia na Nitru a do stredoslovenských banských miest. O počiatkoch Mníchovej Lehoty sa zachovalo málo písomných prameňov. Za prvú a najstaršiu písomnú zmienku sa považuje údaj v darovacej listine kráľa Belu IV. z roku 1269, v ktorej sa spomína „terra episcopi nitriensis“ (zem nitrianskeho biskupa) pri ohraničení územia Višňovca (v chotári dnešného Trenčianskeho Jastrabia). Zdá sa však, že toto pomenovanie patrí Kostolným Miticiam (časť Trenčianskych Mitíc). Vzhľadom na strategickú polohu Mníchovej Lehoty tu už oddávna pravdepodobne existovalo aspoň strážne stanovisko, z ktorého hlásili pohyb v priesmyku na trenčiansku hradnú skalu. Poukazujú na to zachovalé chotárne názvy Stráže a Zadné Stráže v priestore dnešnej základnej školy. Na hornom konci obce, na strategicky výhodnej polohe – na vrchole strmého svahu nad cestou, priamo oproti Strážam – sa nachádza kopec Kostelec. Podľa starobylého ľudového podania tam kedysi stál kláštor s kostolom. V kanonickej vizitácii nitrianskeho biskupa Jozefa Vuruma z roku 1829 sa spomínajú aj viditeľné zrúcaniny na Kostelci. V obecnej kronike sa spomína, že tam robotníci pri kopaní hliny našli ľudské kosti. Podľa kňaza a historika Jozefa Kútnika boli prvými kolonizátormi územia Mníchovej Lehoty benediktíni z kláštora svätého Hypolita na Zobore. Po roku 1200 patril kláštor zrejme rytierskemu mníšskemu rádu johanitov, ktorí ochraňovali dôležité cesty, budovali útulky pre pocestných a vyberali mýto. Kláštor s osadou zanikli pravdepodobne počas tatárskeho vpádu v roku 1241. Osada bola obnovená asi začiatkom 14. storočia v období vlády Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý zakladal nové osady na základe osobitnej zmluvy, ktorá oslobodzovala osadníkov od platenia poddanských dávok na určitý čas – lehotu. Prvýkrát je názov Mníchova Lehota listinne doložený v roku 1439 pod názvom Monoh Lehota. V roku 1493 sa uvádza názov Barathlehota, v roku 1532 ako Mnyhowalehotha, v roku 1536 ako Mnyhowa Lehota, v roku 1546 ako Lehota Dominii Trenchin alias Barath Lehotha. V rokoch 1907 – 1913 to bola Barátszabadi.

Kostol Najsvätejšej trojice

Kostol postavili v období včasnej gotiky začiatkom 14.storočia. Tvorí ho svätyňa, loď a sakristia. Svätyňa má gotickú rebrovú klenbu s dvoma svorníkmi. Rebrá majú klinovú profiláciu. V uzávere svätyne sú tri gotické okná s trojlístkovou kružbou. V stene svätyne je zamurované pastofórium (výklenok na úschovu Eucharistie) z čias stavby kostola. Zo svätyne vedie do sakristie s valenou klenbou kamenný gotický vstup. V sakristii sú dve gotické okienka, jedno s pôvodnou mriežkou. Loď má rovný strop. Vonkajšok je hladký, nečlenený. Hlavná fasáda je štítová s ostrolukým hlavným vstupom. Za jej štítom je vstavaná drevená vežička. Z 18. storočia pochádzajú štyri barokové sochy – Boh-Otec, Panna Mária, Svätý Ján Krstiteľ, a Svätý Ján Evanjelista. Z 19. storočia pochádzajú dva dvojstranné klasicistické svietniky. Inventár kostola dopĺňa menší klasicistický zvon Svätého Vendelína z roku 1840 a väčší zvon Svätej Trojice z roku 1926.

Pustovník na Inovci

V 17.storočí žil v skalnej jaskyni pod Inovcom pustovník, zeman František Rozvadský z neďalekých Rozvádz (dnes časť Trenčianskych Stankoviec). V mladosti nechtiac zavinil, že jeho snúbenicu Evu Sokolovskú upálili na Trenčianskom hrade ako bosorku. Pod dojmom jej hroznej smrti sa stal pustovníkom. Na každý Veľký piatok tri dni niesol drevený kríž z Inovca do Trenčína. Dožil sa 78 rokov. Krátko po jeho smrti sa skaly zrútili a vchod do jaskyne uzavreli. V blízkosti jaskyne je pamätná tabuľa pripomínajúca túto udalosť. Zo skál jaskyne je postavená lurdská jaskynka pri kostole v Mníchovej Lehote.

1321 – boj o Trenčín
1439 – possessio seu villa Monohlehota, dedina patrí manželke kráľa Barathlehota
1507 – fara v Mníchovej Lehote
1527 – majiteľ dediny - Uhorská kráľovská komora
1528 – obliehanie Trenčianskeho hradu
1534 – majiteľ dediny Alexej Thurzo s manželkou
1550 – Mnyklehotha 1560 – majiteľ dediny gróf Peter ď Arco
1573 – majiteľ dediny Ladislav Popel, barón z Lobkovíc
1582 – majiteľ dediny gróf Imrich Forgách
1585 – morová epidémia
1592 – prvý písomný doklad o mýte
1594 – majiteľ dediny gróf Štefan Illésházy
1599 – Tatári vypálili okolie Trenčína
1605 – obliehanie Trenčína (Bočkay)
1608 – Barat Lehota 1609 – majiteľ dediny Gašpar Illésházy
1619 – vojsko v Trenčíne, Betlenovo povstanie
1644 – Rákociho (I.) povstanie
1648 – majitelia dediny Gabriel a Juraj Illésházy, v Lehote boli vinohrady
1652 – jeden z majiteľov dediny Pavol Tekeney
1654 – majiteľ dediny gróf Serény
1656 – morová epidémia
1663 – dedina vypálená Turkami, zánik fary
1667 – majiteľ dediny Juraj Illésházy
1678 – Tököliho povstanie
1698 – majiteľ dediny Mikuláš Illésházy
1704 – 1708 – kurucká blokáda Trenčína
1708 – bitka pri Trenčíne
1710 – morová epidémia
1723 – majiteľ dediny Jozef Illésházy
1766 – majiteľ dediny Ján Baptista Illésházy
1770 – 1772 – Tereziánsky urbár
1799 – majiteľ dediny Štefan Illésházy
1805 – 1814 – napoleonské vojny
1831 – epidémia cholery
1835 – majiteľ dediny barón Juraj Illésházy
1853 – hladové nepokoje
1856 – majiteľ dediny Šimon Sina
1866 – prusko-rakúska vojna, epidémia cholery
1873 – epidémia cholery
1876 – majiteľka dediny Iphigenia ď Harcourt
1888 – prvé očkovanie proti kiahňam
1901 – otvorenie žel.trate Trenčín – Bánovce
1906 – pomaďarčené názvy obcí – Barátszabadi
1907 – Potravné družstvo
1912 – postavená horská železnica - "štrečka"“
1919 – prvé ochotnícke divadlo
1920 – zrušené mýto
1923 – četnícka stanica
1925 – založenie požiarneho zboru
1926 – prvé rádio v obci
1928 – zrušenie četníckej stanice
1929 – Úverné družstvo (neskôr Zastupiteľstvo št.sporiteľne)
1931 – Založenie urbárskej spoločnosti
1939 – Založenie pasienkového spoločenstva
1945 – oslobodenie obce sovietskou armádou, založenie KSČ v obci
1947 – obnovenie knižnice, premietanie prvého zvukového filmu
1949 – založenie ŽIVENY, založenie MO Matice slovenskej
1950 – založenie KSČM (SZM)
1951 – založenie ČSČK
1952 – založenie Osvetovej besedy
1954 – založenie TJ SOKOL, prvá autobusová linka Trenčín-Mn.Lehota, zrušenie urbárskej spoločnosti
1958 – založenie JRD, zrušenie pasienkového spoločenstva
1959 – zavedenie elektriny, prvý televízor
1961 – založenie SZCH
1961 – prvý kultúrny dom, vznik TJ SLOVAN
1969 – vybudovanie amfiteátra
1970 – spustenie obaľovačky
1971 – založenie SZŽ
1973 – 2.Okresné folklórne slávnosti – prvýkrát v Mníchovej Lehote
1975 – 3. OFS
1976 – zlúčenie JRD, vznik JRD Trenčín-Soblahov, založenie ZPOZ
1977 – 4.OFS
1979 – prvý farebný televízor, 5.OFS
1981 – 6.OFS, prvý Lehotský klebetník
1982 – Zrušenie zastupiteľstva št.sporiteľne
1983 – 7.OFS, nové hľadisko v amfiteátri
1984 – prestavba amfiteátra
1985 – 8.OFS, zrušená Osvetová beseda, zriadené Miestne osvetové stredisko
1987 – 9.OFS
1988 – rekonštrukcia a prístavba kultúrneho domu, Lehotský spravodajca, DH PODHORANKA
1989 – Veľká nežná revolúcia, 10.OFS
1990 – opäť Lehotský klebetník
1993 – vznik Slovenskej republiky
1991 – vznik Detského folklórneho súboru Bysterec
1994 – Dom smútku
1998 – plynofikácia obce

Dôležité roky v živote Mníchovej Lehoty

Poloha Mníchovej Lehoty naznačuje, že toto údolie bolo osídlené oddávna, ale zároveň je jasné, že sa tadiaľto prehnalo každé vojsko, ktoré smerovalo k Trenčínu. Ak aj dedinu priamo nespustošili, dá sa predpokladať, že ju "aspoň" vojenskí zásobovači dôkladne vyrabovali. Z vlastivednej monografie Trenčín, publikácie 800 rokov Trenčianskych Mitíc a knihy Trenčianska Turná som vyčítala množstvo informácií z dejín spomenutých obcí, ktoré sa určite nejakým spôsobom priamo dotkli aj Mníchovej Lehoty.

Rok 1241 – Tatári prenikli k Trenčínu a obliehali ho. Keďže vypálili osadu na území dnešného Jastrabia, museli sa prehnať aj cez Lehotu a určite ju neušetrili.
Rok 1321 – po smrti Matúša Čáka kráľovské vojská obsadili a spustošili Trenčín. Keďže Trenčín sa nechcel vzdať len tak, kráľovské vojská na okolí asi zotrvali dlhšie.
Rok 1528 – počas bojov medzi dvoma kandidátmi na uhorský trón Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburským obliehali Trenčín dva mesiace Ferdinandove vojská. Hrad a mesto boli spustošené, vyrabované a vypálené. Podobnému osudu určite neunikli ani okolité dediny.
Rok 1585 – Trenčín postihla morová epidémia. Vzhľadom na katastrofálne hygienické podmienky tých čias sa epidémia určite rozšírila aj do okolia.
Rok 1599 – k Trenčínu sa dostali oddiely krymských Tatárov. Do mesta sa opäť nedostali, ale spustošii široké okolie.
Rok 1605 – hajdúske vojská Štefana Bočkaya po obliehaní, ktoré trvalo od 14.5.1605 do 26.6.1605 obsadili Trenčín a napáchali nesmierne škody. Štefan Bočkay bol sedmohradský magnát, ktorý viedol povstanie proti cisárovi Rudolfovi II. v rokoch 1604 – 1606.
Rok 1619 – vypuklo ďalšie povstanie, tentoraz proti cisárovi Ferdinandovi II. a viedol ho Gabriel Betlen. 18.9.1619 sa mu vzdal aj Trenčín. Rok 1644 – 1645 oblasť Trenčína opäť zasiahlo povstanie. Protestantská šľachta pod vedením Juraja I. Rákociho vystúpila proti rekatolizačnej politike cisára Ferdinanda II.
Rok 1656 – v Trenčíne bol mor, ktorému padlo za obeť vyše 300 ľudí. Trenčín mohol mať vtedy okolo 1500 obyvateľov.
Rok 1663 – Turci vypovedali Habsburgovcom vojnu a v septembri dobyli Nové Zámky. Trenčianska župa začala v júli 1663 intenzívne prípravy na obranu. Poddaní v dedinách držali stráž, zemania boli v bojovej pohotovosti. Do župného vojska musel odísť z každého dvora jeden poddaný, nariadili uzavrieť horské priesmyky, cez ktoré viedli cesty z Bánovskej kotliny k Trenčínu, teda aj Járky. Obranné valy existovali na Járkoch už oddávna. Teraz boli opravené, upevnené a dobudované priekopy a zátarasy, na obranu bolo pridelených 488 ozbrojených pešiakov. Na vydržiavanie stráží bola zdaneným obciam vyrubená dvojnásobná daň. V septembri Turci vypálili Bánovce, 2.októbra doobeda Mitice a Jastrabie. Lesnými cestičkami obišli opevnenie na Járkoch a obkľúčili župné stráže. Časť z nich povraždili, ostatní ušli. Turci sa z Járkov prevalili na Považie, na soblahovských poliach pozabíjali sedliakov, vypálili trenčianske predmestie a ďalších 17 okolitých dedín. Večer sa s bohatou korisťou a množstvom zajatcov vracali cez Járky naspäť. Turci sa znovu prehnali cez Jarky 4.októbra smerom na Drietomu a cez Hrozenkovský priesmyk prešli na Moravu. Poddaní sa zo strachu rozpŕchli po horách.
Rok 1671 – na obranu proti hroziacemu tureckému nebezpečenstvu Trenčianska župa nariadila postaviť v priesmyku na Jarkoch pevnosť Tanistravár (hrádok Tanistra). Názov dostala podľa tanistier – vakov, v ktorých mali stráže stravu
Rok 1678 – 1683 – okolie Trenčína spustošili vojská Imricha Tököliho. Išlo o ďalšie povstanie proti cisárovi Leopoldovi I.
Rok 1703 – vypuklo povstanie Františka II. Rákociho proti Habsburgovcom.
14.2. 1704 kuruci (povstalci) obsadili Trenčín, v máji z mesta odišli, ale zostali v jeho okolí a obliehali Trenčín štyri roky. Blokáda mesta skončila v lete 1708 porážkou kurucov v slávnej bitke pri Trenčíne.
Rákoci sa chcel dostať na Moravu a preto sa rozhodol dobyť Trenčín. 2. augusta 1708 zhromaždil v oblasti Turnej a Hámrov takmer 15-tisícové vojsko. Na pomoc Trenčínu prišiel cisársky generál Heister, ktorý mal len 9-tisíc mužov, ale oveľa skúsenejších. Rákoci mal stanovisko na návrší na Parcelácii. Medzi Hámrami, Lehotou a Soblahovom bolo rozložené „pravé krídlo“ kurucov. Tu niekde boli vtedy tri rybníky . Bitka začala o 9,00 hod a o dve hodiny bolo po všetkom. Rákoci sa zranil a spadol z koňa. Keďže zostal ležať, vojaci boli presvedčení, že hlavný veliteľ padol a dali sa na útek. Po skončení bitky zostalo na bojisku vyše 3000 mŕtvych. Podľa niektorých údajov malo byť pochovaných 500 vojakov v Lehote, 800 v Háji pri Hámroch. Rákoci ušiel do Topoľčian. Hámry celkom vyhoreli, z väčšej časti aj Turná a podobný osud určite stihol aj Lehotu. Veľa povstaleckých vojakov ušlo do blízkych hôr a odtiaľ potom zbíjali. Lehoťanom bola zničená takmer celá úroda. Škoda predstavovala 400 kôp obilia, škody na šatstve, náradía a iných veciach vyše 600 zlatých. Cisárski vojaci vzali 7 kôz a šatstvo za 200 zlatých. Počas blokády Trenčína bol takmer zničený les medzi Lehotou a Turnou, dosť zničený bol mlyn. Rok 1710 – Trenčín postihla veľká morová epidémia, ktorej podľahlo vyše 1000 ľudí. Keď uvážime, že v roku 1706 mal Trenčín 1880 obyvateľov, tak je to obrovský počet mŕtvych a je len málo pravdepodobné, že takáto epidémia zostala za múrmi mesta. Nasledovali pomerne pokojné roky až do napoleonských vojen. Ich priebeh sa preniesol až na územie Moravy, pričom Trenčín sa stal frekventovaným miestom presunov vojsk.
Rok 1805 – cez Trenčín prechádzal ruský cár Alexander I. so sprievodom.
Rok 1814 – v Trenčíne (skôr pri Trenčíne) bolo ruské vojsko v počte 36000 jazdcov
Rok 1831 – epidémia cholery. V Lehote zomrelo vtedy 71 ľudí.
Rok 1836 – ďalšia epidémia cholery, v Lehote zomrelo 28 ľudí.
Rok 1847 – v Trenčíne otvorili prvú nemocnicu. Ďalšia bola až v Tešíne.
Rok 1853 – vypukli hladové nepokoje, v Trenčianskej župe bolo vyhlásené stanné právo
Rok 1866 – prusko–rakúska vojna. Od Bánoviec cez Trenčín na Moravu prechádzali 10-tisícové armády, úroda v širokom okolí bola znižená, Trenčín bol vojskom prepchatý. 20. augusta vypukla medzi ranenými v kasárňach epidémia cholery a rozšírila sa ďalej.
Rok 1873 – v Trenčianskej župe zúrila epidémia cholery
Rok 1888 – bolo prvé povinné očkovanie proti kiahňam, holičom zakázali trhať zuby a púšťať žilou.
Rok 1901 – bola otvorená železničná trať do Bánoviec
Rok 1906 – boli pomaďarčené všetky názvy obcí v okolí Trenčína. Používanie úradných názvov sa prísne kontrolovalo, pošta nedoručila žiaden list adresovaný po slovensky alebo starým názvom.
Rok 1912 – v Kubrej postavili pílu spojenú úzkokoľajnou železnicou cez Zábranie – Soblahov – Mníchovu Lehotu s ťažobnými závodmi pod Inovcom („štrečka“)
Rok 1944 – partizáni v okolí Mníchovej Lehoty. Niekoľkých občanov odviedli na Gestapo do Trenčína, pre podozrenie so spojenia s partizánmi. Partizáni sa ukrývali na Kopánke, kde pri prestrelke zastrelili jednoho gardistu.
Rok 1945 – 3. apríla 1945 v noci prišli do dediny nemeckí vojaci. Brali čo sa dalo – bicykle, hydinu, zbožie a kone. Boli suroví a bezočiví. Ráno, asi o 10,00 dedinu začali bombardovať sovietske lietadlá. Pri nálete bol zabitý študent Ján Kopecký, niekoľkí obyvatelia boli zranení. Zabilo i troch nemeckých vojakov. Horelo 14 stodôl, zabilo niekoľko koní. Väčšina obyvateľov po prvom nálete ušla do hôr. 5. apríla Nemci z dediny odišli a popoludní začali vyhadzovať mosty v dedine. Ďalší prišli od Trenčína 7. apríla a zakopali sa v chotári. Front prešiel dedinou v nedeľu ráno 8. apríla. Väčšina obyvateľov bola ešte v horách, pri prechode frontu padli dvaja ruskí vojaci, v „nemocnici“ v škole zomreli ďalší traja. Ruské vojsko sa usadilo v dedine, brali čo sa im hodilo – odevy, obuv, potraviny. Nemci sa udržali pri Trenčíne až do 30. apríla, dovtedy v dedine bolo ruské delostrelectvo a „kaťuše“, do chotára dopadali nemecké míny.
Po májovej kapitulácii nemeckých vojsk sa v obci na niekoľko dní ubytovali rumunskí vojaci.

Posledné vojsko, ktoré tiahlo Mníchovou Lehotou bola sovietska armáda v noci 21.augusta 1968. Dúfame, že boli naozaj poslední ...

Kedy sa v Mníchovej Lehote objavili prví nositelia jednotlivých priezvisk sa nám presne asi nepodarí zistiť. V najstarších listinách sa spomína množstvo mien. Uvádzam roky, kedy sa asi predkovia jednotlivých rodov usídlili v tejto doline. 1550 – Križan, Cherny (Černy), Kovachko (Kovačko) 1603 – Kováč 1623 – Križánek, Balaj, Kováč 1675 – Laco, Talian 1698 – Balaj, Husár, Križanek, Kováč, Vojtek, Vavro 1700 – Cigán 1767 – Laco, Hrnčár, Vojtek, Buotka (Botka), Bachinec, Husárik, Križánek, Husár, Sovčák (Zovčák), Talian, Balaj, Lipták, Čačík, Vlaško (Blaško ?) 1831 – Čučaj 1846 – Vojtek, Trunek, Kohút, Vavro, Izrael, Davidek, Fabo, Buotka, Nakladnik, Lipták, Bachinec, Husárik, Križánek, Talian, Chudý, Trunek, Belák, najčastejšie – Balaj, Hrnčár, Kováč, Laco, Žofčák

Chotárne názvy

Chotárne názvy nevznikali nikdy iba tak. Vždy sa k miestnemu názvu viaže nejaká významná udalosť, veľa názvov určuje charakter pozemku, prípadne, čo sa na ňom pestovalo – Rakovec, Salaše, Močillá, Močáre, Vyrúbané,Kopanice, Vinohrady, Trsnatá, Breziny, Medzi cesty, Pod borinu, Obora Briežky, ... Väčšina pozemkov však dostala meno po svojich majiteľoch. Hígelka – v urbári z roku 1550 sa spomína sedliak Hygel. Slováčka – urbár z roku 1623 – priezvisko Slovák Šuhajova dolina – rok 1623 – priezvisko Šuhaj Šinková – urbár z roku 1623 – priezvisko Šinka Kušnierové – v roku 1698 bolo v Lehote priezvisko Kušnier Cigánsky járek (cesta) – meno dostala možno po svojich obyvateľoch, ale v roku 1700 bol v dedine sedliak Ján Cigán. Mal 50 oviec a 30 kôz Struhárky – v daňovom súpise z roku 1738 je stolár Struhár Šmachová – urbár z roku 1550 priezviská Smagh, Smahovy, v roku 1623 priezvisko Šmach Karásčiná – urbár z roku 1698 – priezvisko Karas Marková – rok 1846 – priezvisko Markofski Na Palovém – urbár z roku 1623 - želiar Michal Palo Blaškéch dolina – rok 1767 – priezvisko Vlaško (Blaško?) Ambrušovská – v roku 1550 meno Ondrej Andrus Mazánové – 1831 – priezvisko Mazánech

Bitka o Trenčín, 3. augusta 1708

Keď cisár Leopold začal na konci 17. storočia vymáhať dane aj od šľachty a duchovenstva, znovu sa vystupňovala opozícia uhorských stavov. Rastúce dane a vykorisťovanie viedli však aj k vzburám a nepokojom poddaných. V Uhorsku sa tak na začiatku 18. storočia vytvorila neznesiteľná situácia, ktorý vyústila v roku 1703 do posledného stavovského povstania proti Habsburgovcom, vedeného Františkom II. Rákocim. Pretože Habsburgovci nemali v tom čase v Uhorsku väčší počet vojska, prenikli Rákociho kurucké oddiely rýchlo až na západné Slovensko a 10. februára 1704 začali obliehať aj Trenčín. Dňa 13. februára 1704 prepadli kuruci okrajové časti predmestia Trenčína a sčasti ich vypálili. Evanjelickí mešťania už na druhý deň zložili zbrane a prinútili ku kapitulácii aj ostatných. Cisárska posádka sa stiahla do hradu a mesto obsadili kuruci. Kurucké vojsko však udržalo Trenčín vo svojej moci iba dvaapol mesiaca. Keď sa jeho velitelia dozvedeli, že z Uherského Hradišťa tiahne k Trenčínu cisársky generál Ričan so 4-tisícovým vojskom, 2.mája 1704 mesto opustili a zostali iba na jeho okolí. Cisárske vojská obsadili Trenčín 3. mája 1704. Jeho veliteľ nariadil mestu opraviť hradby a postaviť nový most cez Váh. Najmä však mesto muselo zásobovať vojsko potravinami a poskytnúť peniaze na žold, kým sa neobnoví zásobovanie a financovanie z Moravy. Prvému zásobovaciemu oddielu sa podarilo preraziť kuruckú blokádu až 11.septembra 1704, druhý sa sem dostal až v polovici mája 1705 a ďalšie dva doviezli zásoby potravín a zbraní až v roku 1707. Dovezené zásoby boli určené iba pre vojsko, pre kuruckú blokádu nemohli obyvatelia dostatočne obrobiť svoje polia, jarmoky boli zakázané a tak sa od roku 1704 začal v Trenčíne šíriť hlad. Hlad a strádanie zapríčinili v rokoch 1705 až 1708 časté ochorenia na skorbut, na ktorý denne umieralo niekoľko ľudí. V týchto rokoch násilne vysťahovali z mesta okolo 300 obyvateľov, hlavne starcov, žian a detí. Katastrofu mesta dovŕšil 14. mája 1708 požiar, pri ktorom vyhorelo takmer celé mesto. Zhorela radnica, obe mestské brány, jezuitské kolégium s kostolom, konvikt, predmestie a všetky mestské štvrte okolo neho. Obyvateľstvo prišlo o všetky zásoby potravín. Po požiari nastala katastrofálna zásobovacia situácia, ktorú začala pociťovať už aj hradná posádka. Až 28. júla 1708 sa cisárskemu generálovi Viardovi podarilo so silným vojenským oddielom preniknúť do mesta a priviezť 300 vozov potravín. To však už bola zároveň aj príprava na rozhodujúce stretnutie s Rákociho kurucami neďaleko Trenčína.

(z monografie Trenčín)

3. agusta 1708 sa odohrala v priestore medzi Trenčianskou Turnou a Mníchovou Lehotou najväčšia bitka v dejinách tohto kraja.Proti sebe bojovalo 15 000 kurucov pod velením Františka II. Rákociho a 8000 cisárskych vojakov pod vedením Jána Pálfiho. Hlavné heslo kurucov bolo „Za slobodu“. Chceli osamostatniť Uhorsko z Rakúsko – Uhorskej monarchie. Rakúsky cisár bol v tom období zapojený do boja o španielsku korunu, preto jeho sily v Uhorsku boli slabšie.Kuruci sa presúvali od Piešťan cez Beckov smerom k Trenčínu. S jednodenným odstupom ich prenasledovala cisárska armáda. Na porade kurucov v Brezovej pod Bradlom bolo rozhodnuté, že bitka s cisárskou armádou sa uskutoční. Rákoci sa rozhodol pre jej mieto neďaleko Mníchovej Lehoty. Ľavé krídlo kurucov bolo na vŕšku nad súčasným fotbalovým ihriskom v Trenčianskej Turnej. Bojová línia sa odtiaľ tiahla smerom na Hámry po trase terajšej diaľnice. V Nádalkoch pri Oravcov prekročila potok a pokračovala smerom na Soblahov. Skončila na vŕšku Pilcové. Cesta do Mníchovej Lehoty bola pri Oravcov prehradená delostrelectvom. Sedmohradský šľachtic Perkli so svojim jazdeckým oddielom mal stanovište v Borinke pri bývalom ovocnom sade. Hlavný veliteľ František Rákoci si rozložil hlavný stan na konci jabloňovej aleje, ktorá sa ťahá od čerpacej stanice pri Hámroch. Celá bojová línia kurucov bola dlhá asi 3 km.Cisárska armáda už vedela o postavení kurucov a preto z Trenčianskych Stankoviec odbočila smerom na Belú a zaujala bojové postavenie približne po terajšej železničnej trati od Trenčianskej Turnej po Soblahovskú železničnú stanicu. Medzi armádami boli 2 potoky a 2 rybníky. Zemný val jednoho rybníka je ešte vidieť pod soblahovskou železničnou stanicou. Druhý rybník bol približne pri hamranskom družstve. Armády boli od seba dostatočne ďaleko, to preto, aby bol vylúčený moment prekvapenia. Menšie šarvátky medzi sebou zvádzali iba predsunuté hliadky. Hlavnú bojovú akciu začal sedmohradský šľachtic Perkli, ktorý s jazdou z Borinky prešiel po hrádzi rybníka smerom na terajšiu železničnú stanicu Soblahov a zaútočil na cisársku armádu. Tu sa odohral i hlavný moment celej bitky. Niektorý veliteľ upozornil Perkliho, že ak bude treba ustúpiť, na hrádzi rybníka je málo priestoru a môže tam uviaznuť celá jazda. Perkli túto svoju chybu uznal a urobil ešte väčšiu – zatrúbil na ústup. Cisársky veliteľ Pálfi ako skúsený veliteľ túto chybu využil a celou silou zaútočil na kurucov, čím spôsobil v ich radoch zmätok. To už sa začal boj na celom fronte. Keď sa Rákoci dozvedel, že jeho armáda pri rybníku ustupuje, rozhodol sa svojou prítomnosťou povzbudiť svojich vojakov. Vyskočil na koňa a ponáhľal sa na pomoc. Pri preskakovaní potoka pri Nádalkoch kôň spadol a privalil Rákociho, ktorý zamdlel. Po celej línii sa rozniesla správa, že Rákoci zahynul. Celá armáda začala ustupovať podľa hesla „Zachráň sa kto môžeš!“ Rákoci sa prebral, jeho osobná ochrana sa oňho postarala, no boj bol prehraný. Kuruci sa rozutekali do lesov. Sám Rákoci sa zastavil až v Zlatníkoch.

Celá bitka netrvala ani dve hodiny. Výsledok boja bol pre kurucov tragický. Armáda úplne rozprášená a na bojisku zostalo 3500 mŕtvych a 500 sa ich dostalo do zajatia. Rákocimu sa už nikdy nepodarilo dať armádu do bojového stavu a povstanie proti cisárskej Viedni sa skončilo. Civilné obyvateľstvo malo povinnosť pochovať mŕtvych. Jedna kronika spomína, že pri ceste z Mníchovej Lehoty, tam kde sa zatáča na západ, pochovali Lehoťania 500 mŕtvych. Bolo to niekde pri moste a lipa, ktorá tam stojí bola zasadená na ich počesť. Z kurucov, ktorí ušli do lesov sa stávali zbojníci. Kronika spomína, že i slávny zbojník Juraj Jánošík z Trechovej sa zúčastnil tohto boja. No on bol zajatý a väznený v Bytči. Potom prestúpil k cisárskej armáde a vo väzení robil strážnika. Pomohol k úteku zbojníkovi Uhorčíkovi a onedlho prebral jeho družinu – no to je iná udalosť. Smelo môžeme povedať, že na hrádzi rybníka z Mníchovej Lehoty do Soblahova nastal zlom v dejinách Rakúsko – Uhorska. Prestal ozbrojený odpor a jej rozpad nastal až po 1. svetovej vojne v roku 1918.
Podľa knihy „Stavovské povstania 17. a 18. storočia na Slovensku“ napísal Miroslav Kováč

Tým sa skončila aj štyriapolročná blokáda Trenčina. Pokojné časy pre mesto však ešte nenastali. Na jar 1709 sa rozvodnil Váh a strhol aj trenčiansky most. V roku 1710 postihla mesto ďalšia zdrvujúca morová epidémia, ktorej v priebehu niekoľkých mesiacov padlo za obeť vyše 1000 ľudí. Utrpenie, obete a škody, ktoré v rokoch 1704 – 1710 postihli Trenčín, nemali v dejinách slovenských miest obdobu. Vzhľadom na vzdialenosť Mníchovej Lehoty od Trenčína všetky tieto udalosti určite priamo postihli aj ju.

Storočná železnica

Rozvoju priemyslu a obchodu v Trenčíne dlho bránila zaostalosť dopravy. Najbližšia železničná stanica bola v Uherskom Hradišti, kam sa cez Trenčín dopravoval tovar aj od Bánoviec nad Bebravou. Cesta poštovým kočiarom do Uherského Hradišťa trvala 9 hodín.

Výstavba Považskej železnice z Trnavy do Žiliny sa po mnohých prieťahoch začala až v roku 1875, ale po dosiahnutí Nového Mesta nad Váhom sa v júni 1876 pre nedostatok peňazí zastavila. O dva roky – v apríli 1879 – sa trať predĺžila do Istebníka, pričom železničná stanica v Istebníku sa úradne volala Trenčín. Vtedy vznikla v Trenčíne aj prvá mestská hromadná doprava – od hotela Zlatý baran na námestí (dnes Zlatá Fatima, vedľa pošty) odchádzali omnibusy ku každému vlaku a toto spojenie zabezpečovali aj fiakre, ale tie boli drahšie.

Otázka ďalšieho priebehu Považskej železnice a umiestnenia stanice bola v nasledujúcich rokoch predmetom mnohých memoránd, diskusií a sporov. Ďalšiu stavbu železnice umožnilo až jej prevzatie štátom v roku 1883. Stavala ju firma Rügel a Sager a trať z Istebníka do Žilina mali postaviť za 10 mesiacov ! Most cez Váh sa začal stavať vo februári 1883 a hotový bol 22. augusta 1883. Celá trať do Žiliny bola otvorená 28. októbra 1883. Takéto neuveriteľné tempo, vtedy však zvyčajné, umožňovalo predovšetkým veľké sústredenie prostriedkov a ľudí, ktorí boli k dispozícii prakticky v neobmedzenom množstve. Pri obrovskom pracovnom nasadení zarábali robotníci denne až 2 zlaté, čo bol zhruba štvornásobok obvyklej mzdy.

O päť rokov, 4. októbra 1888, sa začala doprava aj na železničnej trati Trenčianska Teplá – Vlára – Uherský Brod. Po spojení s Moravou cez Vláru sa pripravovala niekoľko rokov výstavba železnice z Považia na Ponitrie.

Už v roku 1865 predložil gróf Keglevič projekt železnice Komárno – Nitra – Trenčín. Plán však zlyhal pre nedostatok financií. V rokoch 1881 – 1882 bolo dokončené železničné spojenie z Nitry do Topoľčian. Pokračovanie trate do Trenčína sa odkladalo 20 rokov hlavne pre nedostatok peňazí. O jej realizovanie sa zaslúžili najmä veľkostatkári a podnikatelia Adolf Schmitt, majiteľ garbiarne Bošany, bratia Thonetovci, majitelia továrne na ohýbaný nábytok vo Veľkých Uherciach a najmä gróf Zay z Uhrovca, majiteľ sklární. Trasa sa stále menila, existovali tri varianty vedenia trate. Po konečnom vyriešení pozemkových problémov bola navrhnutá a ministrestvom schválená trať Bošany – Chynorany – Bánovce – Mníchova Lehota – Turná – Trenčín.

V januári 1900 súkromná spoločnosť Miestna trať Veľké Topoľčany – Bošany – Trenčín vydala v Budapešti akcie po 200 korún na zaistenie predbežného kapitálu pre výstavbu trate.

1. mája 1900 bol slávnostný výkop a začatie výstavby trate na Járkoch pri Mníchovej Lehote. Na slávnosti bol prítomný koncesionár, stavebný inžinier Izidor Körney a akcionári.

Stavalo sa oboma smermi. Najväčšie stavebné problémy boli na Járkoch pri prekonávaní Žebráka. Zemných robotníkov priviezli z troch maďarských žúp. Pracovali bez akejkoľvek mechanizácie, všetko robili ručne. Jedinými pomocníkmi im boli kone a mulice na odvoz vozíkov so zeminou. Za 16 hodín práce dostávali 1 zlatku a 25 grajciarov.

17. augusta 1901 boli slávnostne otvorené všetky stanice a 18. augusta 1901 bola otvorená doprava na trati Trenčín - Bošany. Kolaudácia celej trate a rozšírenej trenčianskej stanice na tri koľaje bola 17. septembra 1901. Celá stavba stála 4,670.000 korún.

Na trati bolo 6 staníc, 21 bachterní, 84 cestných prechodov, z toho 3 so závorami, 131 mostov a priepustov, 10 strážnych stanovíšť. Prepravovalo sa drevo, cukrová repa, kartón, papier a lepenka z Bobotu, kože na podrážky z Bošian. Priemerná rýchlosť vlaku bola 33 km za hodinu, cesta z Trnenčína do Topoľčian, dlehá 58 km, trvala 3 hodiny. Stanica na Járkoch v Mníchovej Lehote je najvyššie položeným miestom trate s 355,56 m nad morom, stúpanie tvorí 80% trate.

Po vzniku 1. českolovenskej republiky stanice dostali slovenské mená : Tornyos – Turná, Czoboly Falu – Soblahov, Barat Szyabadi – Mníchova Lehota, Bán – Bánovce pri Trenčíne, Bossán – Veľké Bošany.

Do roku 1932 po trati jazdili parné rušne rakúskej spoločnosti StEG, neskôr maďarskej spoločnosti MAV série 310.0, 310.4 a 311.0. 23. februára 1933 bola prvá skúšobná jazda motorovým vlakom a 15. mája 1933 začala motorová prevádzka po trati. Parné rušne však jazdili až do roku. Posledné stroje boli zo série 534.0 a ťažné rušne 566.0 „ Štokre“.

Najväčšia železničná nehoda na trati sa stala medzi stanicami Mníchova Lehota – Trenčianske Jastrabie 1. novembra 1957. Vlak sa vykoľajil, dva vozne sa prevrátili. Jeden človek zahynul, 9 osôb bolo zranených ťažko a 30 ľahko.

Slovenské národné povstanie

„.... Povstanie vzniklé v dňoch 28. a 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici šírilo sa po celom Slovensku. Vojsko postavilo sa do boja proti Nemcom. Nemci na Slovensko poslali veľké a početné jednotky, ktoré povstalcov a tých, ktorí s nimi cítili zajali a väznili. Posádky väčšinou tuho bránily sa, avšak neodolaly presile. Vojaci uchodili do hôr, vznikajú partizáni, ktorých organizovali Rusi sem z lietadiel spustení v jednotky, ktoré ničili mosty, železnice, vyhadzovaly vlaky a transporty nemecké a ostrelovaly nemecké motorizované jednotky. I v našom kraji zdržovali sa partizáni v lesoch, z počiatku aj v dedine, ale keď v oktobri došly sem jednotky nemecké, stiahli sa na samoty a do lesov, odkiaľ strielali na Nemcov. Povstanie bolo potlačené, ale partizánov ostalo stále dosť až do konca vojny. Tak partizáni zastrelili na Járkoch pri domku Jozefa Balaja nemeckého vojaka pri stavaní telefonu. Veru nebezpečné bolo ísť aj do lesa. Nemecké jednotky palili z automobilov guľometmi do lesov, partizáni zase odtiaľ. Na Všechsvätých silné jednotky SS robily akcie celým Inoveckým horstvom. Vojská prichodily do dediny, druhé zas odchodily jak pešiaci, tak aj delostrelci, ktorí mali aj ostrú strelbu z kanonov v Nadalkoch. Vojna v tomto roku vedená bola ďalej, avšak front sa blížil, ba koncom roku prešiel až na územie Slovenska. Pomery sú ťažké, lístkový system zostáva ako dosiaľ. Ba už aj fajčenie je na lístky, povinné odovzdávanie dobytka 5 – 6 kusov mesačne je v platnosti, zabíjačky dovolené na ošípané, odovzdáva sa od každého zabitého kusa 3 kg slaniny, petrolej je na lístky a je ho veľký nedostatok, niekedy na mesiac ? litra na domácnosť. Napriek tomu, že veľa mladíkov - vojakov zúčastnených bolo na bojoch a frontoch na východe i v Taliansku a Rumansku, kronika zaznamenáva jednu obeť vojny: je to strel. Vendelín Hložan, ktorý bol v Taliansku u pionierov a 8. júna pri nálete bol ranený a zomrel na ťažký otras modzku v talianskej poľnej nemocnici ešte v ten deň. Pretože Rusi postupovali, nemecké veliteľstvo chystalo obranu postaviť aj na Považí a na úpätí Bielych Karpát. Kopaly sa zákopy, prekážky, guľometné stanoviská, protipancierové priekopy. Tak sa kopalo za Váhom ba i Trenč. Biskupiciach a v Trenčíne. Zákopy museli chodiť kopať za najtuhších mrazov a fujakov ľudia z každej obce. Od nás asi 80 – 100 ľudí. Chodili do Drietomy, do Kostolnej a do Biskupíc. Za prácu sa platilo 8 – 10 Ks. (= korún slovenských) Z niektorého domu chodili aj 2-tri ľudia a zarábali tak veľa peňazí. V práci však sa samozrejme nepretiahli. Chodily aj dievky, ba neskôr aj žiaci. V kopaní sa pokračuje. Ľudí do práce určoval vždy starosta obce. Dozorci boli nemeckí vojaci, ktorí však nehnali do roboty až na malé výnimky.... “
Kronika obce Mníchova Lehota, zápis z roku 1944.

(opis je doslovný, aj s vtedajším pravopisom)